História školy spracovaná podľa bývalej riaditeľky - Mgr. Tatiany Klobušickej - z kroník, zo skúseností a pôsobenia na škole(na podnet riaditeľa) pre novú stránku školy, za čo jej patrí srdečná VĎAKA.

 

MOJICH 25 ROKOV NA ŠKOLE

Časť I.

1. Niečo z histórie

Otvorila som si kroniku školy a chcela začať písať. Bolo to ťažké. Tých krásnych spomienok je veľmi veľa, ale boli aj tie menej príjemné.

Prvá kronika, ktorá sa zachovala je zo šk. roku 1945/46. Sú to smutné a tragické spomienky bývalého riaditeľa Františka Ďurča. Opisuje hrôzy vojny a zničenú dedinu. Pred ním bol riaditeľ Ján Drgoň, ktorého zápisy sa však nezachovali. Vo Veľkej Hradnej bola „Rímskokatolícka ľudová škola“, ktorá sa po vojne premenovala na „Štátnu ľudovú školu“.

Pomôcky, knihy aj budova boli veľmi zničené vojnou a oslobodzovaním počas Veľkonočných sviatkov. Boli zničené lavice, a tak si deti priniesli z domu vlastné stoličky, a kto mohol, daroval škole stoly. Škoda, že nemáte možnosť čítať túto kroniku. Je písaná po slovensky, ale s množstvom archaizmov a výrazov, ktoré sa dnes už nepoužívajú. Ale hlavne z nej cítiť lásku pána riaditeľa, ktorý ju písal.

Vyučovanie sa začalo so 124 žiakmi. Vyučovali len 3 učitelia: Ján Drgoň (poverený riadením), František Ďurčo (učiteľ) a Eleonóra Ďurčová (výpomocná učiteľka).

Keď sa dnes nad tým zamyslím, ako mohli 3 učitelia v takýchto podmienkach zvládnuť toľko detí. Podľa kroniky viem, že sa venovali žiakom veľmi zodpovedne a zapájali sa do rôznych súťaží (napr. speváckých a recitačných). Bol novozaložený Ochotnícky divadelný krúžok. Ich prvé vystúpenia boli „Slepý pastier“ a „Mrcha nátura“. Už vtedy sa robila Reforma školstva. Bol zavedený Nový učebný plán, podľa ktorého sa začalo učiť. Dokonca v roku 1945 navštívil školu inšpektor Emil Šec. Boli zavedené nové predmety, ktoré nám aj dnes chýbajú: Náuka o hospodárení a Dievčenské ručné práce.

Keďže počas vojny bolo v škole všetko zničené, rodičia zakúpili umývadlo a džbán na vodu. Riaditeľ zakúpil 96 obrazov a 4 mapy. Nechápem kde ich všetky povešali. V tom čase vznikol spor - Cirkevná či Štátna škola? Zostala Štátna škola.

V roku 1946 škola obdržala dar: 14 krabíc s čistiacimi potrebami: mydlo, uteráčiky, zubné pasty, kefky a k tomu vodové farbičky, pastelky, ceruzky, perá, gumy a hračky. USA tento dar zaslalo ako pomoc deťom postihnutých vojnou. Bolo to veľmi pekné a šľachetné gesto.

Začiatkom roku 1947 dostala škola 10 litrov rybacieho oleja, ktorý po lyžičkách dostávalo každé dieťa školy.

Z Kanadského červeného kríža dostala škola 60kg múky, 6 a 1/2kg kakaa. Pečivo sa pieklo u riaditeľa a rozdávalo sa žiakom s teplým kakaom celých 10 dní. Pri čítaní tohto textu mrazí. A my naháňame deti, aby zjedli desiatu a obed. A aké šťastné museli byť tie deti vtedy, keď dostali aspoň niečo. V tom školskom roku sa riaditeľ pričinil o zabezpečenie: 61 lavíc, 1 sťahovaciu tabuľu, 1 tabuľu na stojane, 1 katedru a 2 vešiaky. Čas tohto nábytku sme používali aj my, až kým sme sa nepresťahovali do novej školy. V tom čase prebehli veľké opravy na budove: dvere, okná aj prahy.

Keďže bola celá knižnica zničená, a na škole zostalo len 7 kníh, riaditeľ zakúpil 30 nových. Spolu s rodičmi kúpili guličkové počítadlo, ktoré máme dodnes a používame ho. Dýcha históriou a spomienkami. Zakúpili aj drevené rysovacie pravítko a veľké kružidlo. Máme ich dodnes aj v novej škole a používame ich.

Žiaci školy dostali ďalší dar: 6 párov topánok, 9 kníh na čítanie, 6 párov ponožiek, 1 čiapku, 1 rukavice, 14 krabíc konzerv a 1kg cukríkov. Neviem ako tento počet pán riaditeľ delil, ale asi tým najchudobnejším deťom.

V šk. roku 1948/49 vznikol problém s otvorením všetkých 9-tich ročníkov, a tak bolo rozhodnuté, že žiaci 6., 7., 8. a 9. ročníkov budú chodiť v obvode Svinná. Ale keďže tam nebolo miesto, žiaci boli pridelení do Bánoviec.

Znovu sa v kronike spomína Národná škola, v ktorej budú žiaci 1. – 5. ročníka rozdelení do dvoch tried. Škola konečne získala nové učebnice. Raritou bolo zavedenie ruského jazyka. Už vtedy mali založené ZRPŠ a dobrú spoluprácu s rodičmi. Zistila som, že si organizovali súťaže v čítaní a vo vlastivede s obcou Malá Hradná. Dočítala som sa, že v Bánovciach bol učiteľský ústav a študenti navštevovali okolité obce a v školách mali prax.

V šk. roku 1949/50 tu bola dvojtriedka. V I. tr. 26 žiakov a v II. tr. 47 žiakov. Tak to ma vydesilo! Druhá trieda bola v budove školy a tá prvá v prenajatých priestoroch u Ježíkovcov. Do školy prišli noví učitelia - manželia Valachovci. A tak kroniku začala písať pani Valachová. Píše tu aj o chorobách ako boli osýpky a kiahne.

V šk. roku 1950/51: I. tr. (1. – 2. ročník /24 žiakov) a II. tr. (49 žiakov / 16 tretiakov, 15 štvrtákov a 18 piatakov). Nechápem! Ako mohla jedna učiteľka učiť toľké deti. My dnes máme spojené ročníky do 15 žiakov, a už v tom vidím problém, keď chcem so žiakmi všetko prebrať a zopakovať.

V kronike som sa dočítala: „Školy mali zlepšovať svoju úroveň a znížiť percento prepadávajúcich žiakov.“ V tom čase mali odstrániť všetky náboženské symboly zo škôl a zaviedlo sa oslovenie „Súdruh učiteľ“. Dokonca museli spievať na začiatku a konci vyučovania Pieseň práce. Vraj aby vyjadrili nového ducha školy „Ducha socialistického“.

Zrejme to bolo veľmi ťažké obdobie, hlavne pre učiteľov. Existoval vtedy šlabikár „Naša záhradka“, ktorý bol už nevyhovujúci a škola dostala „Prvú čítanku“ pre prvákov. Dokonca v nej bol aj prvý metodický materiál. Opäť sa vrátil do školy šarlach, zápal pľúc a iné choroby. Boli spôsobené slabou stravou a chatrným zdravím detí. Dokonca sa tu spomína detský lekár, ktorý zanedbával lekársku starostlivosť. Učitelia robili pre rodičov dokonca otvorené hodiny. Ako sa v kronike píše: „Nemalo to nijakého výsledku, dokonca chodili inšpektori a kontrolovali politickú výzdobu škôl“ ... bez komentára. Bola taká doba. Dočítala som sa o školskom výlete do Trenčína a Trenčianskych Teplíc, druhá trieda išla do Bojníc.

Na krátky čas pôsobili v škole manželia Hašlovi. V kronike som našla aj takúto perličku: „V roku 1953 žiačka 4. ročníka spadla z jablone pri oberačkách a liečila sa až 4. týždne. Nová detská lekárka veľmi dôsledne vyšetrila žiakov.“

V šk. roku 1953/53 boli obidve triedy umiestnené v budove Materskej školy (MŠ). Nedočítala som sa kde boli v tom čase deti z MŠ a či vôbec fungovala? Dokonca sa v tom čase vyskytla v škole žltačka a mumps. Dočítala som sa, že riaditeľ školy niekoľkokrát zvolal ZRPSŠ, ale rodičia neprejavili záujem. Dokonca už v tej dobe začalo fungovať Metodické združenie, ktoré vypracovalo Nové učebné plány.

50-roky a aj tie 60-te boli veľmi ťažké, a riešila sa len otázka náboženstva, čo pre veriacich z Veľkej Hradnej znamenalo ťažké a zlé obdobie.

Keďže sa stará škola opravovala, žiaci stále zostávali v MŠ. Citujem z kroniky: „Zub času sa stále viac a viac zahryzával do budovy školy, hrozilo, že obec zostane bez nej. V starej budove bola už len jedna miestnosť a aj tá bola v nevyhovujúcom stave. Učiteľský byt už bol celkom zrútený a strecha ako tak držala.“ No prišla pomoc ONV odbor školstva, a po dlhom naliehaní riaditeľa školy, pridelili 120tis. Kčs na opravu. Ale to nestačilo. Tak sa rodičia dohodli, že svojpomocne zbúrajú starú školu a ruiny odvezú na rumovisko. Okresný stavebný podnik z Bánoviec nad Bebravou urobil rozpis prác na 198tis. Kčs. 1. februára 1956 sa začalo búranie. V tom čase bolo -15 stupňov. Na jar začali s výstavbou novej školy na dolnom konci. Zo starej budovy zostali len základy pod čelom stavby. A tak sa v rámci opravy postavila nová škola aj s bytom pre riaditeľa. Občania obce odpracovali viac ako 4tis. hodín zdarma. A bola nádej, že od 1. septembra 1956 sa začne vyučovanie už v novej aj keď nedokončenej budove. Vtedy bol riaditeľom Štefan Ježík a učiteľ František Kopecký, po ktorom nastúpila Anna Ježíková, rodáčka z Veľkej Hradnej. Žije a je v sústave.

V roku 1956 sa začalo vyučovanie v novej škole s počtom žiakov 74. A opäť sa desím ako to zvládali. Bolo to pre učiteľov veľmi ťažké obdobie: samé oslavy Víťazného februára a VOSR.. O ďalší rok stúpol počet žiakov na 88. To my by sme už pri takomto počte žiakov boli štvortriedka. Zaviedli si nový predmet Ručné práce pre dievčatá. Ale tie dôrazy na politickú výchovu sa mi zle čítajú, ale žiaľ bola taká doba. Do škôl po prvýkrát prišla Živá abeceda a Šlabikár. Pokiaľ si matne pamätám, tieto učebnice som mala aj ja, ako prváčka v Trenčíne. Je tu už zmienka o MŠ, takže pravdepodobne fungovala. Všetci žiaci boli zaočkovaní proti obrne a záškrtu. A nikto to neriešil ako dnes. Proste prišla vakcína a zaočkovali sa ňou všetci žiaci. Detským lekárom bol v tom čase Dr. Kučera.

Počet žiakov stále stúpal a uvažovalo sa o trojtriedke, lebo prišlo až 97 žiakov. Prišla nová učiteľka Emília Mikušová. Školu zasiahla silná epidémia chrípky a zápalu pľúc. Dokonca boli prvýkrát v Bánovciach nad Bebravou u zubára na kontrolu a ošetrení. Myslím si, že aj dnes by mali žiaci chodiť k zubárovi aspoň raz ročne. Roky sme takto so žiakmi aj my chodili na Svinnú, ale potom prišli súkromní zubári a bol tomu koniec. V tom čase sa spravila nová omietka budovy, nátery okien, dverí a zhotovila sa nová brána.

V šk. roku 1959/60 prišiel nový riaditeľ Augustín Gunár, a škola bola trojtriedna s počtom 92 žiakov).

I. tr. 37 žiakov (A. Gunár)

II.tr. 34 žiakov (A. Ježíková)

III.tr. 21 žiakov (E. Petríková)     

Dokonca boli na šk. výlete v Bratislave a plavili sa loďou po Dunaji.

 

V šk. roku 1960/61 boli dve triedy v budove školy a jedna v budove MŠ. Na žiaka vtedy pripadla čiastka I. ročník 69,30 Kčs, 2. ročník 41,50 Kčs, 3. ročník 39,90 Kčs, 4. ročník 31,20 Kčs a 5. ročník 31,30 Kčs.

Škola nakúpila pomôcky za 3.044 Kčs a učebnice za 1.421 Kčs. Tak takto presne si to viedol riaditeľ školy Augustín Gunár. Dokonca zo zberu lesných plodov si škola zakúpila rádioprijímač za 550 Kčs a gramorádio Liberta za 1.200 Kčs. 

Do školy prišiel nový riaditeľ Vojtech Smrečanský a nová učiteľka Oľga Gajdošová, ktorá diaľkovo študovala pedagogickú školu. Bolo to v šk. roku 1961/62. Škola mala 98 žiakov (1. – 5. ročník) a opäť sa organizovali všetky socialistické oslavy.

V šk. roku 1962/63 sa škola stala štvortriedkou a tak muselo byť zavedené dvojsmenné vyučovanie. Do učiteľského bytu sa nasťahoval riaditeľ školy. V škole bolo v tom čase 105 žiakov. Dokonca som sa dočítala, ktorí zamestnanci chodili neskoro do práce, ktorí často chýbali a rôzne špekulácie o narušovaní vyučovania. Krásne čítanie. Pani učiteľka oznámia, že odchádza do Košíc na skúšky, a viac sa nevrátila. Keď odchádzala, uzavrela to slovami: „Mne nič, tebe nič“ ... a odišla. Po nej nastúpila Emília Žehnajová.

A nastupujú manželia Emila a Marta Ondrejkovci. Veľmi podrobne si rozpisovali všetky akcie školy od VOSR až po Víťazný február. Krátky čas tu pôsobil aj Bernardín Halás, ktorý bol však po krátkom čase preložený na ZŠ Svinná, kde sa neskôr stal riaditeľom. Čítam ďalšie a ďalšie strany písané plniacim perom a veľmi úhľadným písmom pána Ondrejku.

Bola tu štvortriedka a v nej 100 žiakov. Prichádzajú nové učiteľky A. Belková a T. Klinková, načas aj A. Kurincová z Trenčína. Všetkým piatakom boli rozdané nové učebnice. V roku 1969 bol prvý slávnostný sľub pionierov a iskričiek. Vraj s bohatým kultúrnym programom. Ako detský lekár tu pracoval Dr. Keblovský a o chrup žiakov sa staral Dr. Novanský. A našla som tu krásnu vetu: „Výlet do Bojníc sa neuskutočnil, pretože rodičia odmietli pustiť deti v nedeľu“. Myslím si, že naše deti by rodičia pustili hoc aj v nedeľu. Žiaci boli nabádaní, aby si šetrili učebnice, aby poslúchali učiteľov, dobre sa učili, lebo: „Naša vlasť ich potrebuje“. 

A opäť vysoký počet žiakov – 99 a štvortriedka.

Vyzerá to tak, že inšpektori radi chodili po školách, lebo kontrola vo Veľkej Hradnej bola skoro každý rok.

Prekvapením pre mňa bolo, že v roku 1965 sa uskutočnil prvý športový deň okolitých škôl: ZŠ Svinná, ZŠ Neporadza a ZŠ Veľká Hradná. Vyhrala Veľká Hradná. V roku 1990 sme si založili takúto Športovú olympiádu aj my – Veľká Hradná, Neporadza, Bobot a Dubodiel. V šk. roku 2020/21 sa mal uskutočniť už 30 ročník, ale žiaľ pre pandémiu Covid19 sa nekonal.   

Počty žiakov začali klesať: 92, 94, 90, 86, 82...

V šk. roku 1976/77 bolo už len 52 žiakov a dvojtriedka. Prišla pani učiteľka Bulejková z Veľkej Hradnej a pani učiteľka Filínová z Trenčína. A počet žiakov stále klesal: 50, 49, 41, 36...

A prišiel rok 1985 a školu zatvorili. Nastalo najsmutnejšie obdobie pre obec. Až do roku 1990 kedy sa brány školy opäť otvorili.

Časť II.